(REC Slovensko, 2000, Národná stratégia trvalo udržateľného rozvoja v SR - Analýzy. Bratislava)

• Princíp trvalej udržateľnosti
  
  
• Príspevok ekológie k trvalo udržateľnému rozvoju
  
  
• Trvalo udržateľný rozvoj a politická ekonómia
  
  
• Trvalo udržateľný rozvoj a sociológia
  
  
• Vzťah trvalo udržateľného rozvoja, etiky a filozofie
  
  

Princíp trvalej udržateľnosti

sa v súčasnosti stáva jedným zo všeobecne uznávaných princípov rozvoja ľudskej spoločnosti. Mal by byť zakomponovaný do všetkých materiálov určujúcich ďalšie smerovanie rozvoja všetkých oblastí ľudskej aktivity. Podobne aj všetky progresívne environmentálne politiky už dnes vychádzajú z tohto princípu.

Pojem trvalo udržateľného rozvoja a jeho chápanie sa vyvíjalo v období posledných 30 rokov a to od prvej zmienky na Konferencii o biosfére v Paríži (1968) až do súčasnosti. Ako uvádzajú Huba a Ira (1996), pojem trvalá udržateľnosť sa vo vzťahu ku globálnej rozvojovej paradigme objavil vo svetovej odbornej literatúre po prvý raz zrejme v časopise The Ecologist, redigovanom E. Goldsmithom v roku 1972. V špeciálnom čísle tohto časopisu nazvanom A Blueprint for Survival sa deklarovalo, že zásadnou chybou priemyselného spôsobu života a jeho etosu expanzie je, že nie je trvalo udržateľný. V tom istom roku sa na Massachusettskom technologickom inštitúte v Spojených štátoch amerických sformovala skupina expertov pod vedením D. Meadowsa. Výsledkom práce tohto tímu boli Medze rastu (The Limits of the Growth), známe aj ako prvá správ Rímskeho klubu. O dva roky neskôr vyšlo známe dielo E.F. Schumachera (1974) Malé je krásne (Small is Beautiful). Aj Redclift (1987 in Huba & Ira, 1996) autor jednej z prvých publikácií, ktorá má vo svojom názve sustainable deveklopment umiestňuje začiatok používania pojmu trvalo udržateľný rozvoj na začiatok 70. rokov nášho storočia, pričom podľa tohto autora znamená trvalo udržateľný rozvoj viac ako len snahu o hľadanie kompromisu medzi prírodnou podstatou životného prostredia a zabezpečovaním ekonomického rastu, chápanie trvalo udržateľného rozvoja musí v sebe obsahovať aj poznanie, že limity predstavované sustainabilitou majú tak štrukturálny ako aj prirodzený charakter.

Súčasné chápanie pojmu trvalo udržateľného rozvoja a jeho globálneho etablovania sa začalo prijatím správy Naša spoločná budúcnosť (Our Common Future) Valným zhromaždením OSN v roku 1987 (WCED, 1987). Správu vypracovala pod vedením G. H. Brundtlandovej Svetová komisia pre životné prostredie a rozvoj, pričom táto správa obsahuje aj definíciu, ktorá je najčastejšie používaná a hovorí, že:

• trvalo udržateľný rozvoj je taký rozvoj, ktorý umožňuje uspokojovanie potreby súčasných generácií bez ohrozenia možnosti budúcich generácií zabezpečiť ich vlastné potreby,
  
  
• proces, v ktorom využívanie zdrojov, smerovanie investícií, orientácia technologického rozvoja a inštitucionálne zmeny sú všetky vo vzájomnej harmónii a podporujú tak súčasný ako aj budúci potenciál napĺňať ľudské potreby a nároky.

V roku 1991 vydali IUCN, UNEP a WWF ďalšiu významnú publikáciu, zaoberajúcu sa problematikou trvalej udržateľnosti - Staráme sa o Zem - stratégia trvalo udržateľného života. Definuje a podrobne rozpracúva deväť princípov trvalo udržateľnej spoločnosti. V júni 1992 sa v brazílskom Rio de Janeiro uskutočnila pamätná Konferencia OSN o životnom prostredí a rozvoji (UNCED), zavŕšená Summitom Zeme. V prijatých dokumentoch, ktoré sa postupne stávajú záväznými prakticky pre celé svetové spoločenstvo, je trvalo udržateľný rozvoj najfrekventovanejším slovným spojením. Najobsiahlejší koncepčný dokument z Rio de Janeira - Agenda 21, (obsah v slovenskom jazyku) je rozdelený na štyri základné časti: sociálne a ekonomické dimenzie, ochrana zdrojov a hospodárenie s nimi pre rozvoj, posilňovanie úlohy dôležitých skupín, prostriedky na realizáciu a predstavuje reálny návod na dosiahnutie trvalo udržateľného rozvoja v lepšom a vyváženom životnom prostredí.

Na jeseň 1992 ustanovilo Valné zhromaždenie OSN osobitnú Komisiu pre trvalo udržateľný rozvoj (UN CSD), ktorej činnosť je charakterizovaná v kapitole 4.1.2. Jej členmi sú zástupcovia jednotlivých krajín (na úrovni ministrov), ako aj niektorých medzinárodných organizácií. Úlohou komisie je napomáhať implementácii dokumentov z Ria a monitorovať, ako sa uplatňujú na národných úrovniach. V roku 1995 sa pri tejto komisii konštituovala Užšia skupina expertov pre problematiku indikátorov trvalo udržateľného rozvoja.

Na vyššie uvedené procesy reagovala Európska komisia zakomponovaním tejto problematiky do 5. environmentálneho akčného programu (CEC, 1993), ktorý bol odsúhlasený v roku 1992 a v súčasnosti prebieha jeho implementácia. Environmentálna politika Komisie bola postavená na predchádzajúcich akčných programoch a 5. akčný program definuje ciele Komisie, stanovené pre stratégiu trvalej udržateľnosti do konca tohto tisícročia. Navrhuje sa fundamentálny posun v tvorbe politík/koncepcií smerom k ochrane a tvorbe životného prostredia. Radšej ako uplatnením prísnych regulačných opatrení, by sa mali environmentálne záujmy integrovať do všetkých politík/koncepcií a ekonomických sektorov predovšetkým prostredníctvom územného plánovania, environmentálneho monitoringu, použitím fiškálnych nástrojov, výskumom a vývojom technológií a transparentnosťou v rozhodovacích procesoch. Tieto základné princípy formujú základ viacerých programov, ktoré majú svoj cieľ v dosiahnutí trvalej udržateľnosti. Určité záväzky vlád na najvyššej úrovni smerom k trvalej udržateľnosti sú v súčasnosti transformované prostredníctvom politík na nižšie úrovne riadenia do podoby rozdielnych aktivít. Plány a programy zamerané na trvalú udržateľnosť sa snažia ovplyvniť tvorbu politík/koncepcií vo všetkých oblastiach rozvoja spoločnosti.

Vo všeobecnosti sa uznáva, že ekonomický rozvoj by mal pokračovať, pričom tento rozvoj by nemal byť stotožňovaný a potreba ďalšieho rozvoja by mala byť v rovnováhe s potrebami prírodného prostredia a ľudí ako takých, tak aby ľudská spoločnosť nebola znevýhodnená z hľadiska dlhšieho časového obdobia. Pojem je však veľmi atraktívny aj z hľadiska presadzovania ideí kompromisu a nesebeckosti. Zdôrazňuje, že je nevyhnutné dosiahnuť súlad medzi potrebami rozvoja spoločnosti a limitmi alebo fungovaním prírodného prostredia a podporuje nesebecký prístup s cieľom vytvoriť svet vhodný aj pre ďalšie generácie. Táto charakteristika robí tento prístup veľmi populárnym a tiež otvoreným pre rôzne interpretácie, ktoré vedú k tomu, že je oveľa náročnejšie zabezpečiť akceptovanie potrebných nástrojov pre implementáciu trvalej udržateľnosti ako akceptovanie jej všeobecných princípov. Predovšetkým dva hlavné záujmy musia byť reprezentované v prípade ak má byť rozvoj trvalo udržateľný. Po prvé, rozvoj musí pokračovať tak, aby boli zabezpečené potreby chudobných tohto sveta. Po druhé, musí byť stanovený limit pre stále rastúci životný štandard, ktorý vezme do úvahy environmentálne, sociálne a technologické požiadavky. Úroveň aktivít, ktoré môžu byť považované za trvalo udržateľné bude varírovať od krajiny ku krajine v závislosti od rozdielov v životnom prostredí, zahŕňajúcich prítomnosť prírodných zdrojov a kultúrnu a sociálnu štruktúru populácie.

Diskusie o dvoch aspektoch pojmu trvalo udržateľného rozvoja sú vhodné pre opis charakteru a rozsahu tejto paradigmy. Po prvé, malo by byť zrejmé, že koncept je antropocentrický. Cieľom je zabezpečiť, aby kvalita života ľudskej spoločnosti nedegenerovala a mohla byť ešte aj podporená cez akceptovanie environmentálnych, sociálnych a ekonomických požiadaviek. Súčasne je zrejmé, že máme etickú a morálnu zodpovednosť za prírodné prostredie, druhy a biotopy, ktoré sú však chápané skôr ako zdroje (WCED, 1987). Ľudia nie sú považovaní za integrálnu časť ekosystémov (treba zdôrazniť, že v niektorých dalších prácach sa od tohto princípu ustupuje). Pri ostatných druhoch je dôležitý ich rozvojový potenciál, ktorý môže byť užitočný napríklad v budúcej produkcii potravín alebo liekov, takže vymiznutie druhov môžeme označiť za vyčerpávanie neobnoviteľných zdrojov.

Toto vedie k druhej stránke pojmu trvalej udržateľnosti. Ak všetky aspekty ľudskej spoločnosti a jej životného prostredia sú považované za zdroje, jediným spôsobom ako tieto zdroje definovať je kapitál. Pochopenie toho, čo je dovolené v rámci trvalej udržateľnosti vedie cez rozlíšenie celkového kapitálu (total capital stock - TCS), ktorý je potrebné udržiavať s jednej generácie na druhú. V tomto zmysle môžeme prírodné prostredie považovať za zdroj, ktorý predstavuje prírodný kapitál, človekom vytvorený kapitál obsahuje infraštruktúru a zariadenia a ľudský kapitál zahŕňa vedomosti a schopnosti jednotlivcov a spoločnosti (Pearce, 1993). Celkový kapitál (TCS) je potom sumou týchto troch zložiek, pričom trvalá udržateľnosť požaduje, aby bol tento TCS prenášaný z jednej generácie na druhú a bol vo svoje podstate konštantný, pričom jeho formy by mohli varírovať. V zmysle tejto teórie je nahradenie prírodného prostredia človekom vytvoreným kapitálom, napríklad ťažba hornín pre stavbu nemocnice, trvalo udržateľné. Je dokonca akceptovateľné využívanie a tým vyčerpávanie neobnoviteľných zdrojov, ako sú napríklad fosílne palivá, v prípade, že je realizované v takom rozsahu, že technologický pokrok poskytuje náhradu v čase, keď boli tieto zdroje vyčerpané (WCED, 1987). Konverzia nášho celého prírodného kapitálu do človekom vytvoreného kapitálu by však nebola trvalo udržateľná, takže v súčasnosti sú pokusy identifikovať tie aspekty a prvky prírodného prostredia, ktoré sú také cenné, že by mali byť chránené. Tieto prvky sú známe ako kritický prírodný kapitál.

Používanie pojmu kapitál, ako analógie je užitočné pre opis významu trvalej udržateľnosti, jeho praktická cena však končí tým, že nie je vhodné prevádzať všetky environmentálne a sociálne prvky na finančnú hodnotu, s cieľom vymedziť trvalú udržateľnosť na základe určitej formuly. Z hľadiska trvalej udržateľnosti je potom veľmi problematické povedať, či je napríklad cennejšia cesta alebo nemocnica, ako prírodné prostredie, ktoré sa ich vybudovaním nenávratne stratí. Takéto porovnanie medzi na pohľad neporovnateľnými, kvalitatívne opísanými prvkami je úlohou environmentálneho hodnotenia, preto je logické, že tento proces je vhodný pre výber alternatív a hodnotenie trvalej udržateľnosti.

Okrem vyššie uvedených definícií a charakteristík trvalej udržateľnosti, viacero autorov sformulovalo ďalšie definície, z ktorých je potrebné spomenúť nasledovné (Nováček et al., 1996; Huba, Ira, 1996):

• Page (1977) zaviedol pojem permanentnej schopnosti prežitia (permanent livability), obsahujúci potrebu uchovať neporušenosť zdrojovej bázy, rovnosť možností prežitia a rovnosť možností prístupu k prírodným zdrojom pre každú generáciu.
  
  
• Costanza, Daly (1987) uvádzajú, že "... otázka udržateľnosti nie je jednoducho vecou riadenia počtov (aj keď to nemôže byť prehliadané), ale obsahuje aj problémy dostatočnosti a rovnosti distribúcie. Zostávanie v medziach únosnej kapacity si od ľudí vyžaduje nielen riadenie vývoja populácie, ale aj riadenie spotreby a distribúcie. Nič z toho nie je "automaticky" ovládané voľným trhom, ani to nie je populárnou témou. Moderná ekonómia nemá veľmi čo povedať o spravodlivosti a ešte menej o dostatočnosti, ..."
  
  "... uskutočniť ozajstnú syntézu ekonómie a ekológie je druhou najvýznamnejšou úlohou našej generácie, hneď po vyhnutí sa jadrovej vojne. Bez takejto integrácie budeme postupne plieniť schopnosť zeme udržiavať život".
  
  
• Barbier (1987) uvádza, že "... problém hodnotenia (udržateľnosti) sa opiera o pojmový rámec, v ktorom sú identifikované tri hlavné záujmové systémy: biologický, ekonomický a sociálny. Každý systém má svoj vlastný súbor cieľov, ako ho definujú ľudia. Pre biologický systém to môže byť genetická diverzita a reziliencia. Ciele ekonomického systému zahrňujú zaopatrenie základných potrieb a rovnosť (equity), kým spravodlivosť (justice) a participácia sú ciele relevantné pre sociálny systém. Základným cieľom udržateľného rozvoja je optimalizácia cieľov medzi všetkými tromi systémami, uznávajúc, že nevyhnutne musia byť robené výmeny (trade-offs)".
  
  
• Chiras (1993) konštatuje, že "v ekologickom kontexte znamená trvalá udržateľnosť celkom jednoducho život v rámci (limitov) kapacity únosnosti biosféry".
  
  
• Balaban (in Huba ed. 1994) zdôrazňuje, že "trvalo udržateľný rozvoj napĺňa potreby prítomnej generácie tak, že sa neznižuje schopnosť budúcich generácií uspokojovať svoje potreby... Je to proces, v ktorom dochádza k súladu ekonomického a spoločenského rozvoja s potrebami prírody".
  
  
• Nováček (1994) uvádza 5 kľúčových problémov, ohrozujúcich ľudstvo a biosféru - násilie vo svete, explozívny rast ľudskej populácie, nerovnomerné a nespravodlivé rozdelenie bohatstva, deštrukcia životného prostredia, nedostatočná účinnosť politických a ekonomických nástrojov. Tieto faktory (procesy) prebiehajú stále sa zrýchľujúcim tempom a čoraz naliehavejšia bude potreba ich riešenia. Autor označuje za jeden z možných aktívnych prístupov ich riešenia "hľadanie stratégie trvalo udržateľného spôsobu života". Uvádza tri základné faktory spôsobu života, a to hodnotové orientácie, politický systém a ekonomický systém. Z hľadiska trvalej udržateľnosti považuje za nevyhnutnú existenciu demokratického politického systému (parlamentná demokracia s postupne narastajúcimi prvkami participatívnej demokracie), za nádejnú považuje tzv. environmentálnu ekonomiku. Za najpodstatnejší faktor však považuje zmenu hodnotových orientácií ľudí v súvislosti s možnou víziou pozitívneho riešenia súčasnej nepriaznivej globálnej situácie.
  
  
• Huba a Ira (1994) označujú sustainabilitu za takú koncepciu využitia krajiny, dovoľujúcu len tak intenzívnu realizáciu ľudskej aktivity, ktorá nepôsobí deštruktívne na krajinný systém - t.j. druh, spôsob a intenzita využitia produktivity (potenciálu) krajiny je limitovaná podmienkami stability (homeostázy) krajiny. Uplatňovanie princípov sustainability však vyžaduje podporu prakticky na všetkých úrovniach rozhodovania a riadenia, ako i v bežnom živote spoločnosti. Autori uvádzajú potrebu zodpovedajúceho politického, ekonomického, sociálneho, výrobného, vedecko-technického, administratívneho a medzinárodného systému. Načrtávajú 11 všeobecných kritérií sustainability, ktorých spoločných znakom je odmietanie produkcie i filozofie založenej na princípoch kvantitatívneho rastu, čiastkovosti (parciálnosti) a krátkodobosti riešení a naopak preferencia kvalitatívneho rastu, komplexnosti a dlhodobosti riešení.
  
  
• Topercer (in Nováček et al. 1994) označuje trvalú udržateľnosť (udržateľný rozvoj) za cielený proces, ktorého filozofická paradigma sa len vyvíja. Menuje hlavné predpoklady (podmienky) praktickej použiteľnosti tohto pojmu, medzi ktoré zaraďuje najmä presné definovanie konkrétnych problémov, ich poznateľnosť, dostatočné poznatky o limitoch krajiny a jej zdrojov na jednej strane a požiadavkách na krajinu na druhej strane. Na základe štúdia prác zo svetovej literatúry uvádza šesť hlavných princípov trvalej udržateľnosti, ktoré vyjadrujú jednak zložitosť a komplexnosť krajinného systému (systémový, holistický, hierarchický, evolučný, autoregulačný princíp využívania krajiny), jednak potrebu regulácie ľudskej činnosti v krajine (environmentálne limity, polyfunkčnosť, pluralizmus v užívaní, maximalizácia šetrenia a minimalizácia porúch).
  
  
• Vavroušek (1994) uvádza, že "trvalo udržateľný spôsob života - je taký spôsob života, ktorý sa približuje ideálom humanizmu a harmónie vzťahov medzi človekom a prírodou a to v časovo neobmedzenom horizonte. Je založený na vedomej zodpovednosti človeka voči dnešným a budúcim generáciám a na úcte k živej a neživej prírode.

Príspevok ekológie k trvalo udržateľnému rozvoju

Ernst Heackel (1866) zadefinoval ekológiu ako vedu zaoberajúcu sa vzájomnými vzťahmi medzi organizmami - druhmi - a ich životným prostredím. V priebehu niekoľkých nasledujúcich desaťročí sa ekológia rozvíjala ako špecifická disciplína orientovaná predovšetkým na prírodné prostredie. Napriek tomu bola postupne ekológia inkorporovaná do viacerých ďalších vedeckých disciplín ako sú humánna a urbánna ekológia v sociológii (napr. tzv. chicagska škola sociológie v 30. a 40. rokoch tohto storočia) a environmentálna ekonómia (Turner et al., 1994). Ekológia sa stala veľmi významným referenčným bodom predovšetkým pri stanovovaní limitov rastu vo vzťahu k rozvoju ľudskej spoločnosti a ekonomiky (Meadows, 1972). Súvisiace princípy boli neskôr spracované celým radom vedcov (napr. Daly, 1972, 1973; Pearce et al.,1990; Turner et al., 1994) vo všeobecnosti by sa ale dali zhrnúť nasledovne:

• s životným prostredím musí byť nakladané ako s prostredím poskytujúcim podmienky podporujúce život, poskytujúcim zdroje a absorbujúcim vyprodukované znečistenie,
  
  
• neobnoviteľné zdroje musia byť využívané efektívne, pričom tieto zdroje musia byť priebežne nahrádzané obnoviteľnými zdrojmi vytvorenými novými progresívnymi technológiami,
  
  
• produkcia odpadov a ich alokácia v prostredí musí byť nižšia, v krajnom prípade rovná schopnosti prostredia absorbovať ich (vychádzajúc z únosnosti územia),
  
  
• život podporujúce funkcie životného prostredia (napr. genetická diverzita, klimatický systém) musia byť bezpodmienečne zachované.

Trvalo udržateľný rozvoj a politická ekonómia

V poslednom období je možné zaznamenať pozitívny vývoj ekonomických teórií, ktorý začal už na začiatku storočia, a ktorý posilňuje význam životného prostredia a snaží sa merať negatívne vplyvy ľudských aktivít (napr. znečistenie, ktoré je ako negatívna externalita prenášané od producenta na celú spoločnosť). Tento vývoj sa vyznačuje napríklad (Turner at al., 1994; Jakobs, 1991):

• posunom chápania rozvoja ako rastu charakterizovaného ekonomickými indikátormi a bohatstvom k rozvoju chápanému ako široký koncept zahŕňajúci ekonomický, sociálny a environmentálny aspekt prosperity,
  
  
• prehodnotením konvenčného prístupu zohľadňujúceho tri základné faktory produkcie a to pôdu, prácu a kapitál a ich nahradením predpokladom, že všetku tri sú kapitálom a to prírodným, ľudským a vytvoreným človekom; za kapitál sú považované akékoľvek statky schopné generovať príjem,
  
  
• upustením od myšlienky, že prírodné zdroje sú nelimitované a človekom vytvorený kapitál je limitujúcim zdrojom a jej nahradením uvedomením si, že prírodný kapitál je hlavným limitujúcim faktorom vo vzťahu k jeho vyčerpávaniu.

Hlavný prínos súčasnej politickej ekonómie k teórii trvalo udržateľného rozvoja je založený na predpoklade, že rozvoj nereprezentuje len vytvorenie bohatstva a prosperity, ale aj zachovanie zdrojov a ich spravodlivú distribúciu medzi generáciami ľudskej populácie. Vzhľadom na tento predpoklad (Karas, 1995):

• hospodárstvo a spoločnosť musia rešpektovať životný cyklus a únosnosť ekosystémov a musia si byť vedomé všetkých biologických dôsledkov ekonomických aktivít (environmentálne limity, efektívnosť, produktivita),
  
  
• tam kde je nebezpečenstvo negatívnych vplyvov, neexistencia komplexného vedeckého dôkazu nesmie byť dôvodom pre odklad opatrení na ochranu životného prostredia (princíp predbežnej opatrnosti),
  
  
• spoločenský systém musí posilniť svoje kapacity udržiavať rovnováhu a produktivitu aj v prípade stresovej situácie spôsobenej nedostatkom prírodných zdrojov.

Trvalo udržateľný rozvoj a sociológia

Hlavným príspevkom sociológie k teórii trvalo udržateľného rozvoja je spojený s definovaním niektorých základných pojmov, ktoré sú úzko prepojené so základnými princípmi trvalo udržateľného rozvoja, prípadne s nimi tento koncept bežne pracuje:

• rovnosť ako schopnosť spoločnosti byť spravodlivá: bohatstvo, prospech ale aj riziká plynúce z transformácie prírodných zdrojov musí byť distribuovaný vo vzťahu k príspevku jednotlivých skupín k rozvoju spoločnosti,
  
  
• kultúra (Morin, 1994) ako komplex vzájomne prepojených hodnôt, viery, noriem a aktivít spoločných pre členov organizovaného systému a komunity; kultúry je možné opisovať a porovnávať nie je však správne zoraďovať ich do poradia; odrážajú individuálnu, originálnu a často lokálnu diverzitu a identitu,
  
  
• civilizácia (Giddens, 1990) ako proces multidemenzionálnej integrácie medzi kultúrami - súčasnými, vychádzajúc však z minulých a tvoriacim základ pre budúce,
  
  
• zmena ako základ pre sociálnu dynamiku, ktorá prebieha nepretržite; pomaly, postupne, nepredvídateľne alebo rýchlo, šokujúco, s krátko alebo dlhodobým, malým alebo veľkým efektom, na lokálnej, regionálnej alebo globálnej úrovni,
  
  
• sociálna kompexita (Morin, 1994) ako život, ktorý ide ruka v ruke so zmenou, chaosom, asymetriou, nestabilitou, turbulenciami, neistotami, relativitou, disharmóniou, atď.; s komplexitou je možné sa vysporiadať rešpektovaním diverity a divergencie a porozumením multidimenzionality rôznych situácií a ich vzájomnej peviazanosti,
  
  
• risk a zraniteľnosť (Giddens, 1990) ako faktory, ktoré sa nachádzajú mimo rámca kontroly; čo najširšia kontrola je potrebná v záujme prevencie a pripravenosti reagovať na tieto faktory zahŕňajúc záujmy ľudí na lokálnej úrovni,
  
  
• čas, priestor a veľkosť (Giddens, 1990; Morin, 1994) ako nový komplexný vzťah medzi mikro (úroveň vzťahu jedincov), mezo (etnická skupina, komunita) a makro (civilizácia prípadne planéta ako taká); v skutočnosti je intelektuálna kapacita človeka spolu s priemyselnou technológiou schopná zjednocovať rôzne oblasti sveta, rôzne obdobia (archaické, rurálne, industriálne, post-industriálne) a rôzne škály (malé, stredné a veľké).

V rámci tohto teoretického kontextu súčasná sociológia akceptuje, že sociálne zmeny ovplyvňujú životné prostredie a rovnako zmeny životného prostredia podmieňujú určité sociálne zmeny (Beck, 1992). Toto je výsledkom postupného vplyvu ekológie na sociológiu. Navyše sociológia prispieva ku konkrétnej implementácii princípov trvalo udržateľného rozvoja a to predovšetkým štúdiom a identifikovaním nových prístupov k modelom produkcie a spotreby, miestnemu rozvoju, inováciám v sociálno-ekonomickom kontexte, sociálnej a environmentálnej zodpovednosti súčasných a budúcich generácií.

Vzťah trvalo udržateľného rozvoja, etiky a filozofie

Vo všeobecnosti sa akceptuje názor, že v smerovaní k trvalo udržateľnému rozvoju musí hrať etika a s ňou súvisiace otázky významnú úlohu. Základná vízia modernej éry je na rozdiel od niektorých predchádzajúcich období založená na troch rozdielnych pojmoch: sloboda, rovnosť a bratstvo. Rozdielnych preto, že sloboda môže pôsobiť proti rovnosti a jednotlivé bratstvá sa môžu voči sebe správať antagonisticky.

Práve dnešné obdobie môže byť obdobím tzv. múdrosti (Morin, 1994). Takzvaná múdrosť je veľmi úzko previazaná s morálnou zodpovednosťou ako najosobnejšou ľudskou schopnosťou, ktoré je nevynútiteľná, existuje na individuálnej, kolektívne ale aj globálnej úrovni a podmieňuje zásadnú zmenu na strategickej úrovni. V tomto zmysle predstavuje trvalá udržateľnosť východiskový bod pre novú víziu reprezentujúcu posun od rovnosti k spravodlivosť, od slobody k subsidiarite a od bratstva k solidarite. Ako uvádza Basiago (1995 in SRS, 1998) trvalo udržateľný rozvoj by mal viesť v vytvoreniu tzv. trvalo udržateľnej civilizácie, ktorá by mala mať rozvíjať predovšetkým nasledujúce charakteristiky:

• potenciál solidarity medzi ľuďmi, všetkými ostatnými živými organizmami a prírodou ako takou,
  
  
• potenciál spravodlivosti, otvárajúci a zabezpečujúci rovnaké možnosti pre jednotlivcov a ich sociálne komunity, pre rôzne lokálne komunity (priestorový aspekt) a rovnako pre dnešných a budúcich jednotlivcov a ich sociálne komunity (časový aspekt),
  
  
• potenciál subsidiarity, otvárajúci a zabezpečujúci slobodu, diverzitu a samosprávu v rámci procesu participatívnej demokracie a sociálnej súdržnosti, pričom všetky tieto princípy je možné chápať aj ako základné hodnoty novej občianskej spoločnosti.

"Trvalá udržateľnosť neznamenná, že sme zdedili Zem od našich rodičov, ale znamená, že sme si ju požičali od našich detí."

Táto informačná stránka vznikla v rámci projektu "Capacity 21 - Informačná kampaň o TUR v Slovenskej republike" financovaného Rozvojovým programom Organizácie spojených národov - United Nations Development Programme